Sanácia vlhkého muriva podľa smerníc WTA – metodika a overené postupy

Vlhké murivo predstavuje jeden z najvážnejších problémov pri obnove historických i obytných stavieb, sanačná norma WTA,  nám udáva zaručený spôsob pre odvlhčenie muriva. Mnohé objekty boli v minulosti viackrát sanované, napriek tomu sa vlhkosť opakovane vracia. Príčiny treba hľadať nielen v časovo obmedzenej účinnosti použitých technológií, ale aj v zmenených vonkajších a vnútorných podmienkach používania stavieb. Práve preto smernice WTA (Wissenschaftlich-Technische Arbeitsgemeinschaft für Bauwerkserhaltung und Denkmalpflege) poskytuje systematizovaný rámec pre návrh a realizáciu účinnej sanácie muriva s dôrazom na diagnostiku, trvácnosť a technickú vhodnosť.

Čo je WTA?

Vedecko-technická pracovná skupina pre obnovu stavieb a pamiatkovú starostlivosť) vznikla v Spolkovej republike Nemecko v roku 1976 ako organizácia združujúca vedcov, odborníkov z praxe a ďalších špecialistov s cieľom zvyšovať kvalitu sanačných zásahov na historických stavbách. Najznámejším výstupom činnosti WTA sú tzv. smernice (WTA-Merkblätter), ktoré sa venujú konkrétnym problémom v oblasti sanácií stavieb a vychádzajú z najnovších vedeckých a technických poznatkov. Viaceré z týchto smerníc sú v niektorých krajinách uznávané ako technické normy.

Certifikácia sanačných omietok podľa WTA

Označenie výrobku značkou WTA je možné len vtedy, ak výrobca preukáže, že produkt spĺňa požiadavky príslušnej smernice WTA. Výrobcovia sanačných alebo podkladových omietok môžu svoje výrobky označovať ako „WTA sanačné“ alebo „WTA podkladové“ iba vtedy, ak dodržia ustanovenia smernice WTA 2-9-04. To zahŕňa predloženie aktuálnej analýzy z akreditovaného skúšobného laboratória (pre analýzu mált) a doklady o pravidelnej kontrole kvality – tak internej, ako aj nezávislej externej.

Certifikáciu WTA pre sanačné systémy je potrebné pravidelne obnovovať. V praxi sa často možno stretnúť s tvrdením výrobcu, že produkt bol testovaný podľa smernice WTA. Takéto vyhlásenie však neznamená, že výrobok skutočne spĺňa všetky požiadavky smernice – iba to, že bol podľa nej skúšaný. Overenú certifikáciu podľa WTA teda nemožno zamieňať s bežným testovaním.

Aký je postup pri sanácií stavieb podľa normy WTA?

Postup sanácie vlhkého muriva podľa WTA (Wissenschaftlich-Technische Arbeitsgemeinschaft) je systematický, dôsledný a opiera sa o smernice, ktoré vychádzajú z najnovších vedeckých poznatkov v oblasti obnovy historických a vlhkých stavieb. WTA rozdeľuje sanáciu do piatich základných krokov a odporúča vhodné technológie podľa typu zavlhnutia.

1. Zistenie pôvodnej funkcie stavby a charakteru muriva

Každá stavba bola projektovaná pre konkrétne účely – inak koncipovaný bol hospodársky objekt, inak sakrálna stavba či nemocničný pavilón. Od toho sa odvíja hrúbka stien, zloženie muriva, miera vetrania či úroveň pôvodnej hydroizolácie. Pri zmene účelu (napr. z chlieva kúpeľňa) často dochádza ku kolízii medzi pôvodnými stavebnými riešeniami a novými požiadavkami na komfort a hygienu. V takých prípadoch býva zásah do konštrukcie nevyhnutný.

2. Analýza okolia stavby a zmeny terénu

Pôvodne bývali stavby situované nad úrovňou terénu a vstupy chránili niekoľkostupňové schodiská. Dnešná tendencia dorovnávať terén až k prahom dverí spôsobuje, že sa hydroizolačná rovina (či už z čadiča, žuly alebo hliny) nachádza pod úrovňou zrážkových vôd. Voda tak preniká do muriva nad pôvodnou izoláciou. Kde nie je možné obnoviť pôvodnú výškovú úroveň okolitého terénu, odporúča sa aplikácia novej horizontálnej hydroizolácie – mechanickej alebo chemickej.

3. Diagnostika vlhkosti a detekcia predchádzajúcich zásahov

Presné zistenie aktuálnej miery vlhkosti muriva a smeru jej šírenia je nevyhnutné. Vlhkosť kolíše v čase – po dlhšom suchom období je nižšia než po zime. Najspoľahlivejšie výsledky poskytujú laboratórne analýzy odobratých vzoriek. Nedestruktívne elektronické prístroje môžu byť výrazne ovplyvnené prítomnosťou solí či kondenzácie.

Zásadným parametrom je aj nasákavosť použitého materiálu. Napr. 8 % vlhkosť je zanedbateľná pri pórobetóne, no predstavuje úplné presýtenie vápenca. V procese diagnostiky je dôležité identifikovať aj už realizované sanačné zásahy – ako staré injektáže, nopové fólie či vrstvy asfaltu, ktoré nemusia byť navonok viditeľné. Napríklad stará sanačná omietka môže maskovať vlhké jadro muriva.

4. Prevádzkové podmienky – vetranie a vykurovanie

Súčasné zmeny – výmena okien, dotesnenie škár, nefunkčné komíny – výrazne ovplyvňujú mikroklímu interiéru. Moderné byty často postrádajú prirodzené vetranie. Bez dostatočného prísunu čerstvého vzduchu a odvetrania vlhkého vzduchu dochádza ku kondenzácii v chladných kútoch, na stenách či v špajziach. Problémy zvyšuje aj sušenie bielizne v interiéri.

5. Výber sanačných metód a vhodných materiálov

Až na základe predchádzajúcich krokov možno správne určiť zdroj vlhkosti a zvoliť vhodnú metódu. Napríklad vlhkosť v kúte nemusí byť spôsobená zatekajúcou strechou, ale kondenzáciou. Mokré omietky pri podlahe nemusia byť znakom vzlínania, ale dôsledkom tepelných mostov.

Hlavné metódy sanácie podľa WTA:

Dodatočná vodorovná hydroizolácia: Zameraná na kapilárnu vzlínavosť. Realizuje sa buď mechanickým podrezaním muriva (WTA 4-7) alebo chemickou injektážou (WTA 4-12). Cieľom je vytvorenie bariéry proti vzlínaniu vody, umiestnenej v priebežnej škáre muriva alebo jej náhrade pri kamennom murive.

Zamedzenie prieniku vlhkosti z terénu: Ak sa murivo nachádza pod úrovňou terénu, použijú sa metódy podľa WTA 4-6 – najčastejšie minerálna stierková hydroizolácia aplikovaná zvnútra alebo zvonka. V prípade nemožnosti vonkajšieho zásahu sa realizuje z vnútra vrstvou stierky (najmenej 2–3 mm hrubá), ktorá je paropriepustná, ale neprepúšťa kvapalnú vodu.

Plošná injektáž muriva: Táto metóda sa uplatňuje najmä pri klenutých pivniciach alebo stenách bez povrchovej úpravy. Vŕta sa v šachovnicovom rastri kolmo na zdivo a injektáž sa vykonáva vodoodpudivým krémom (napr. silan-siloxán). Alternatívne sa používajú utesňujúce hmoty (mikrogel, parafín, vodné sklo), ktoré zúžia alebo úplne uzavrú póry.

Omietkové systémy podľa WTA:

Sanáciu nemožno zužovať len na výmenu omietky. Smernica WTA 2-9 stanovuje kritériá pre sanačné omietky – tie však predstavujú len doplnkové opatrenie, nie riešenie príčiny. Omietky musia byť paropriepustné, vodoodpudivé a prispôsobené slanosti muriva.

Obranné omietky, popísané v směrnici WTA 2-10, sa používajú tam, kde vlhkosť a soli sú trvalé. Tieto omietky slúžia ako „pufrovacia zóna“, ktorá sa prípadne po rokoch vymení. Zabraňujú degradácii samotného muriva.

Záver:

Diagnostika a návrh podľa WTA ako základ trvalej sanácie

Správna sanácia vlhkého muriva začína kvalitnou diagnostikou a pokračuje výberom vhodných technológií – nie univerzálnym riešením. Smernice WTA poskytujú projektantom a realizátorom jasný rámec – od prípravy cez výber injektážnych látok až po vhodnú skladbu omietkového systému. Dodržiavaním týchto metodík a priebežnou revíziou podmienok sa zabezpečuje nielen funkčnosť, ale aj dlhodobá stabilita objektov.